Vlk polárny
Vlk polárny (Canis lupus tundrorum) prežíva celé roky v teplotách pod bodom mrazu, celé mesiace v temnote a dlhé týždne bez potravy. Žije v jednej z mála oblastí na Zemi, kde je úplne bezpečný pred človekom. Vyskytuje sa v celej Arktíde, s výnimkou veľkých súvislých ľadových plôch a ľadových krýh.
Druh : Canis lupus tundrorum (Vlk polárny, vlk dravý polárny)
Rod : Canis
Čeľaď : Canidae (psovité)
Rad : Carnivora (mäsožravce)
Trieda : Mammalia (cicavce)
Kmeň : Chordata (chordáty)
Ríša : Animalia (živočíchy)
Impérium : Eukaryoty
Výška : 65 – 80 cm
Dĺžka tela : 100 – 150 cm
Hmotnosť : 80 kg
Dlhá, hustá biela srsť ho chráni pred krutou zimou. Predné končatiny vlka majú päťprsté labky, keďže je však palec vysoko, sú na jeho stope zreteľne viditeľné odtlačky len štyroch prstov. Zadné labky sú len štvorprsté, majú podobný tvar ako predné, sú však viditeľne kratšie a užšie.
Vlky žijú obyčajne v malých svorkách. Ide najčastejšie o svorky, ktoré sú tvorené rodinou, t.j. párom rodičov s mláďatami a nespárenými staršími vĺčatami. Vo svorke vládne prísna hierarchia, alfa samec vedie svorku a jeho partnerka, alfa samica, má skoro rovnocenné postavenie. Ďalší jedinci si potom vybojujú svoje postavenie a vytvárajú tak hierarchiu svorky. Pri love, ako aj pri kŕmení mláďat, spolupracujú všetky zvieratá. Výchovou a ochranou mláďat sa vo svorkách zaoberajú aj ostatné samice. V prípade, že matka zahynie, ostatní starší súrodenci mláďatá spravidla usmrtia a zožerú.
Samotársky žijúce vlky sú spravidla mladé zvieratá, ktoré opustili svorku a hľadajú si vlastný revír. Keď si vlk nájde revír, označkuje ho svojimi značkami – močom a trusom.
Na jeseň a v zime zostáva svorka pohromade, ale po párení v marci opúšťa gravidná samica svorku a vyhľadáva si vlastný brloh. Častokrát si vyhrabáva novú noru, ale ak je pôda zamrznutá, musí 4 – 6 mláďat priviesť na svet v starom brlohu. Samice väčšinou využívajú dutiny v skalách. Gravidita trvá 61 – 63 dní.
Mláďatá sa rodia slepé a úplne bezmocné. Sú plne závislé na matke. Asi po mesiaci začínajú žrať mäso. Od tejto chvíle sa na ich výžive podieľa aj svorka. Jej členovia prinášajú vĺčatám prehltnuté mäso do nory a tam im ho vyvrhujú.
Dospelé karibu aj pižmone sú príliš silné na to, aby ich dokázal skoliť osamelý vlk. Preto vlky vždy lovia vo svorke. V otvorenej tundre býva len málokde také prostredie, ktoré by umožnilo úkryt a nečakaný útok. Preto keď sa svorka vlkov priblíži k pižmoňom, tie už spravidla bývajú pripravené na útok v kruhovom postavení. Pri tomto postavení nie je vlk rovnocenným súperom proti rohom a kopytám pižmoňov, a tak svorka začína „boj nervov“ a sústredí sa na narušenie ich kruhového postavenia. Vlky neustále krúžia dokola a tým nútia pižmone meniť pozíciu, aby mali svojho útočníka stále na očiach. Často je táto taktika neúspešná, ale pokiaľ majú vlky šťastie, pižmone stratia nervy a rozbehnú sa. Iba malá chvíľka stačí vlkom na to, aby spozorovali slabé alebo mladé zviera a zaútočili naň. Keď sa vlk zahryzne do svojej koristi, ostatné sa mu ponáhľajú na pomoc a strhnú ju spoločne k zemi. Polárne vlky sa najčastejšie pohybujú vytrvalým poklusom, cval používajú pri štvaní koristi; konečnou fázou útoku na obeť je skok.
Okrem veľkej koristi loví vlk polárny aj zajace polárne a lumíky.
Vlk dravý polárny patrí k málo ohrozeným druhom.